Gunnar Kaasen, nórsky musher a jeho vedúci pes Balto, ktorí doručili antitoxín proti záškrtu do Nome na Aljaške a zachránili tak mesto pred epidémiou v roku 1925.
Počas zimy roku 1925 bol Nome izolovaný ľadom a snehom. Lode sa nemohli dostať do prístavu, lietadlá tej doby boli v arktických zimných podmienkach nespoľahlivé.
Podozrenie na vypuknutie epidémie spôsobilo naliehavú potrebu séra. Úradníci zorganizovali štafetu so psími záprahmi na prepravu séra zo železničnej stanice v Nenane do Nome.
Bola to trasa dlhá 1085 km, zúčastniilo sa 20 záprahov, ktoré cestovali dokopy 5 aj pol dňa. Trasa križovala drsný terén, tmu, búrky a teploty údajne dosahujúce -45 °C alebo horšie.
Posledný a jeden z najnebezpečnejších úsekov štafety zvládol Gunnar Kaasen, v Nórsku narodený musher žijúci na Aljaške.
Kaasen údajne prešiel okolo plánovaného miesta odovzdania štafety, pretože ho v búrke nevidel a pokračoval ďalej.
